Myslím si, že dnešný človek je preto tak uponáhľaný a zaneprázdnený, aby si túto skutočnosť nemal čas uvedomiť. Povedzme si úprimne. Koľkých z nás teší predstava, že jedného dňa nás zahrabú do zeme a tento svet bude ku podivu existovať aj bez nás. Je zvláštne, že mnohí sa tvárime tak, ako keby sa to práve nás netýkalo. A predsa všetci bez výnimky zomrieme. Nikto z nás nedostane v tomto smere žiadne privilégium. Pomôžem si biblickým výrazom: „Neviete dňa, ani hodiny."
Práve dnes som zachytil, že zomrela jedna mladá dievčina. V mojom veku. Nepoznal som ju, nikdy som ju nevidel. Asi. No vzápätí som si uvedomil, že niekomu zomrela najlepšia kamarátka. A možno, že to bola niekoho sestra alebo dcéra. Spolužiačka; spolubývajúca; či dievča, ktoré si občas stretával ráno v električke po ceste do školy a bola ti ozaj sympatická. Ani jedného z jej blízkych pravdepodobne tiež nepoznám, ale prišlo mi ich úprimne ľúto. Kiežby som vedel zmierniť ich bolesť nad tým, že na tomto svete ostalo jedno prázdne miesto, ktoré nikto nenahradí. Smrť mladého človeka, na to si veru ťažko zvykám. Priznám sa, neviem sa s tým stotožniť, bez ohľadu na to, či toho človeka poznám, či nie.
No nedá mi nespomenúť jednu dôležitú vec. Smrť je jednou z mnohých situácií, kde si môžem povedať: vďaka Bohu, že som veriaci. A to je bod, kde smrť dostáva iný rozmer. Úplne iný význam. Je to tiež moment, kde veriaci človek končí svoju pozemskú púť v nádeji. Musím sa priznať, že som rád, že nebudem musieť zomierať v presvedčení, že celý svoj život som žil pre to, aby som teraz čo chvíľa zhnil v zemi.
