Predovšetkým sám sebou... Zoznam autorových rubrík: Experimenty, Súkromné, Nezaradené, Zamyslenia mojej viery
Rok 2087. V istej modernej slobodnej krajine sa môžu pýšiť tým, ako sa u nich napreduje v oblasti slobody a ľudských práv. Dnešný človek čoraz viac chápe, že sloboda je slobodou iba vtedy, ak neexistujú žiadne pravidlá. Pravidlá totiž obmedzujú a človek tak nemôže byť slobodný. Veď posúďte samy.
Blížia sa prezidentské voľby a nespočetné množstvo blogov zaiste kypí témami typu koho voliť/koho nevoliť. No my Slováci sme populárny predovšetkým svojou volebnou účasťou (alebo skôr neúčasťou?) a preto týchto zopár slov by som chcel venovať predovšetkým tým, ktorí svoju voľbu nechávajú len tak vetrom odfúknuť.
Dnes si trošku posvietim na kňazov. O ich škandáloch, či prehreškoch sa toho už popísalo viac ako dosť. Ja, ako to už býva mojím zvykom, pôjdem proti prúdu a pokúsim sa napísať o kňazoch vo svetle, v akom sa o nich píše len menej ako zriedkakedy. Jedným dychom dodávam, že tento príspevok je písaný čisto na základe mojich osobných skúseností - neskreslených.
Problematika LGBTI. Už dlhšie som premýšľal o tom, či tomuto, prípadne podobným témam mám venovať zopár riadkov. Pravdou je, že je to niečo, čo ma nenecháva chladným a som v tomto až príliš impulzívny a to bol aj jeden z dôvodov, prečo som si radšej odopieral vyjadrovať sa na túto tému verejne. Nedá mi to však spávať.
Práve som cestoval vlakom a zamýšľal som sa nad tým, prečo nie všetci otcovia vedia byť skutočnými otcami. Spomenul som si na niekoľko mojich kamarátok a kamarátov (a nie je ich málo), ktorí sú často ranení a zraňovaní práve svojimi vlastnými otcami. Tými, ktorí by mali mať v ich živote presne opačnú úlohu.
Myslím si, že v každom človeku je hlboko zakorenená túžba po dokonalom bezchybnom živote. Možno, že mnohí nebudú súhlasiť s tým, čo teraz napíšem, ale podľa mňa je to v skutočnosti túžba po nebi. Či už si to uvedomujeme, alebo nie. Tento príspevok ale nebude o tom, či nebo naozaj existuje alebo nie. Bude to o tom, ako som zažil kúsok neba už tu na zemi.
Bolo to prvý krát, čo malinká Zuzka ku mne natiahla ruky. Tento moment sa pre mňa stal pamätným jednak preto, že to bolo vôbec po prvý krát, čo tento anjelik, ktorý už skusuje tento svet necelý rok a pol, sa po takej dlhej dobe rozhodol, vystrieť svoje rúčky smerom ku mne. Ale nielen preto.
Pred dvoma dňami sa mi prihodila milá udalosť, s ktorou sa jednoducho musím kratučko podeliť. Išiel som si v Košiciach kúpiť tvarohové pirôžky.
Som neskutočne nahnevaný! Som nahnevaný, pretože mi dvíhajú žlč všetky tie útočné, neprajné a posmešné komentáre pod mojimi článkami k tomu, že verím v Boha. Spočiatku som si myslel, že ich budem mať všetky na háku. Ale mýlil som sa. Ani zďaleka ich nemám na háku. Neskutočne ma vytáčajú. Pôvodne som sa ani nechcel veľmi púšťať do písania o Bohu, o viere a o podobných veciach, pretože si myslím, že existujú milióny ľudí, ktorí by sa na to hodili podstatne viac. Ale skúsil som zaexperimentovať a po dvoch článkoch som si toľko toho vypočul (teda prečítal). Stovky argumentov, prečo sa mýlim (ktoré mi mimochodom prišli asi také smiešne, ako tým pohrúženým moje články, takže tu sme si kvit). Veľa z tých diskutujúcich bolo možno vzdelanejších ako ja, či inteligentnejších ako som ja. Našťastie ani vzdelanosť a ani inteligencia nerovná sa múdrosť. A tak sa teraz pokúsim zapojiť môj jednoduchý „gadžovský“ rozum a niečo pridať k tým mojím predošlým článkom týkajúcich sa Boha.
Pred nedávnom som bol svedkom nie veľmi príjemnej situácie, ktorá veľa napovedá o dnešnej spoločnosti. Nechcem ale nikoho konkrétneho očierniť, a tak je prirodzené, že si vymyslím fiktívne postavy a nainscenujem veľmi podobný príbeh, ktorého som bol svedkom.
„Čo pre teba znamená Boh?“ – touto otázkou ma raz zaskočilo jedno dievča počas pútavej debaty. Musím priznať, že sa trošku hanbím. Hanbím sa preto, lebo Boh je prakticky každodennou súčasťou môjho života a napriek tomu som ostal zaskočený otázkou. Nikdy pred tým som sa nad tým hlbšie nezamýšľal.
Ako si ľudia predstavujú Ježiša? Mám pocit, že ako chlapíka s dlhými vlasmi, s mierne zarasteným strniskom, v tvári a oblečený do akéhosi podivného odevu, čo sa podobá vrecu na zemiaky. Priznám sa, že tento obraz mám v hlave aj ja. Asi najskôr preto, lebo takto nejako vyzeral vo filmoch, ktoré som videl, alebo jednoducho tak si predstavujem ľudí z vtedajšej doby. Ale akým bol človekom? (Teda, ak Ho tak smiem nazvať.)
„Treba ponosiť molitány, pomôžete nám?“ opýtala sa nás jedna akčná slečna. Po tom, čo sme sa niektorí pustili do práce s pokrútenými nosmi, chlapec na invalidnom vozíku žartovne poznamenal: „Ešteže som mrzák!“
Každý človek ma rôzne túžby či sny. Pravdepodobne. Neviem, ako to funguje u ostatných ľudí, ale u mňa je to tak, že nosím v sebe dva druhy túžob. Také, ktoré by bolo fakt úžasné a super kebyže sa splnia, ale ak nie, tak nič katastrofálne sa nedeje a také, pri ktorých urobím všetko pre to, aby sa stali skutočnosťou. Tento príspevok chcem venovať predovšetkým tým druhým spomínaným, resp. môjmu najväčšiemu snu.
Je tomu asi tak 2 až 3 mesiace dozadu. Naši skvelí susedia boli u nás na návšteve a práve boli na odchode. Išiel som s nimi, pretože sused mal nejaký problém s notebookom a domnieval sa, že ja mu budem vedieť s tým pomôcť. Ani som len netušil, aký úžasný zážitok ma u nich čaká.
Vážené dámy a vážený páni, s radosťou Vám oznamujem, že mám doskúškované. Prázdniny sa môžu začať. Tieto dve vety som použil na Facebooku ako môj najnovší status. Tento článok sa pokúsi opísať ako vyzerá 24 hodín študenta v skúškovom období. Myslím, že som Vám dlžný ešte dôležitú informáciu. Jedná sa o lenivého študenta (no s dobrými úmyslami).
Cítim sa, ako keby som práve mal prvýkrát vystúpiť na divadelnú scénu. Prvýkrát pod paľbou stovák očí, ktoré majú zdanlivo mučivý pohľad na moje prvé vystúpenie. Som značne nervózny a v očakávaní ako to celé dopadne a ako bude pokračovať moja kariéra.
