Stojac oproti mne, veľkému obrovi, sa dievčatko od susedov prvý krát odhodlalo samo od seba mi dôverovať. Jednoducho len tak sa postavila predo mňa, natiahla svoje malé rúčky nahor a čakala, až si ju zodvihnem. Dosť ma to prekvapilo. Ba priam šokovalo. Nikdy pred tým nič podobné nehrozilo. Až príliš sa ma hanbila, možno že aj trošku bála. A ani som sa jej veru nečudoval, keďže som bol asi 5 – 6 krát vyšší ako ona a tvár som mal často krát zarastenú ako keby som stratil žiletku. Keď k tomu pripočítam prazvláštny tón hlasu, ktorým som sa jej pár krát snažil ozvať... Vážne, nečudujem sa. Priznám sa, pár krát som si ju bez jej dovolenia ukradol, aby som ju mohol držať v náručí, no na jej tvári by jej nespokojnosť videl snáď aj slepý. Patrične sa všemožne zo všetkých síl a za každú cenu snažila odo mňa oslobodiť a ja po pár sekundách som sa vždy zmiloval a pustil ju na slobodu. No včera tomu bolo ináč.
Ako som už spomínal, nezarazilo ma to len preto, že to bolo prvý krát. Zarazilo ma to aj preto, že naposledy ma videla pred týždňom. A v „časoch hanbenia sa“, ma to dievčatko vídavalo takmer každý deň. Ale stále to nie je všetko. V deň, kedy sa maličká Zuzka rozhodla urobiť takýto veľký krok, bol som smutný a bolo mi ozaj ťažko na duši. Samozrejme navonok som sa snažil pôsobiť vyrovnane a statočne. Potreboval som potešiť, či povzbudiť. Je možné, že takéto malinké čisté a krásne stvorenie, je ešte natoľko neporušené týmto svetom, že vycíti v druhom človeku, že potrebuje objať?
Malý anjelik sa postavil predo mňa a prvý krát ku mne vystrel ruky. Síce som bol v šoku, ale s radosťou som sa zohol a vzal si ju do náručia. Ona mi obe svoje rúčky omotala okolo krku. Potešila ma práve vtedy, keď som to najviac potreboval. Tento krát sa už nesnažila vyslobodiť zo zovretia obra. Bola to ona, ktorá sa mi ponúkla, že teraz ju môžem slobodne a nenútene držať v náručí. Ja som jej ponuku bez váhania prijal. A potreboval ...
